Tú perfektnú myšlienku si nechám unášať hlavou tak ako vietor na jeseň unáša padnutý list. Zdokonaľujem ju, formujem. Premýšľam, čo s ňou ďalej.
Obávam sa, že do rána sa myšlienka vytratí. Že vyletí z okna a už sa nevráti. Moje telo sa rozplýva na matraci ako v bavlnke. Vstať v tejto chvíli je utrpením. No iná možnosť nie je. Myšlienka nadnáša moju duševnú stránku a núti ju ísť spraviť to, čo je potrebné. No jej sila nepôsobí na stránku fyzickú. Tá zo všetkých síl protestuje.
Nakoniec sa mi ju podarí premôcť. Zapínam nočnú lampu, odhŕňam paplón mäkký ako páperie a tempom slimáka sa ženiem k písaciemu stolu. Tie dva metre cez izbu sú ako dva, ale kilometre. Po nekonečnej chvíľke beriem pero, papier a myšlienka sa ako kúzlom zhmotňuje. Pero sa stáva čarovným. Premieňa bielu hmlu na zreteľné modré línie.
Odtackám sa naspäť do svojho hniezda. Zhasnem. Muchy, vyobrazené na lampe, akoby stíchli. Stratili sa v tme.
Opäť začínam cestovať do inej dimenzie. Predošlá myšlienka spokojne oddychuje na papieri a čaká na najbližší deň. Vystriedajú ju myšlienky nové.
Predbiehajú sa. Bojujú jedna s druhou. Cieľ majú rovnaký. Dostať sa na vrchol mojej mysle. Sú ako hladné levy, ktorých korisťou je moja pozornosť.
A prichádza víťaz. Najsilnejšia myšlienka sa stupňuje a zväčšuje ako snehová guľa, ktorá sa kotúľa dolu kopcom. A v tom narazí do stromu. „Bum“, a je preč. Rozpolí sa na stovky kusov. Rýchlo za ňou utekám. Snažím sa ju sformovať naspäť. Hromadím útržky z nej do jedného celku.
Podarilo sa. Je tu znova. Nastáva pohoda. Opäť plachtí ako loď po šírom oceáne. Prenáša ma k zmyslom. Preberiem sa z miernych driemot. Aj táto silná myšlienka sa chce dostať na papier. A tak musia mušky znova zasvietiť.
A takto je to stále. Každý jeden večer. Moje myšlienky bojujú navzájom a ja bojujem s nimi.